Mgr. ADELA DEMEKOVÁ , 08. aug 2008

Po trase výroba – výskum – vyučovanie

Profesor Ivan Hričovský je známy na Slovensku i za hranicami ako odborník na drobné ovocie, praktik i vedec, šľachtiteľ i autor.

Pochádza z Horného Hričova , odkiaľ celkom prirodzene viedla jeho cesta na záhradnícky odbor Vysokej školy zemědělskej v Lednici na Morave. Pôsobil na šľachtiteľskej stanici Zárieči-Keblove pri Žiline, vo Výskumnom ústave rastlinnej výroby v Piešťanoch, bol riaditeľom Výskumného ústavu ovocných a okrasných drevín v Bojniciach, vedúcim katedry záhradníctva na VŠP v Nitre, kde neskôr spoluzakladal Fakultu záhradníctva a krajinného inžinierstva Slovenskej poľnohospodárskej univerzity a stal sa jej prvým prodekanom. Je autorom kníh Drobné ovocie, Jablone a hrušky, Pomológia, Záhrada pre úžitok, množstva prednášok a má rôzne iné záujmy. Spomeňme aspoň predsedu Slovenského zväzu záhradkárov. Jeho životná cesta je pozoruhodná – z praxe cez výskum, riadenie, až po školu, pravda, z inej strany katedry.

A čo je pre nás podstatné – vyzná sa aj vo víne a vinárstve – veď či hrozno nie je ovocie?

Pekne to znie – Ivan Hričovský z Horného Hričova – skoro ako pseudonym. Alebo ste z takého starého rodu tohto kraja?
Nie, nie som potomkom žiadneho známeho rodu, aj keď v ľudových povestiach sa spomína meno Hričovský už v 12.storočí. Horný a Dolný Hričov sú dve susedné dediny a hrad Hričov je nad tým druhým na úpätí Súľovských skál. Je to krásna historická pamiatka s množstvom dobových záznamov. Je tu aj priehrada tohto mena, samozrejme, už novšieho dáta.

Ľahko ste sa rozhodovali pre ovocinárstvo?
Pochádzam z piatich detí a mali sme záhradu, aj takmer tri hektáre poľa, kravičky, koníka. Všetky deti pracovali na poli aj v záhrade. Mali sme ovocné stromy i niekoľko rodín včiel, a tak mi otec dával základy nielen ovocinárstva, ale aj včelárstva. Bolo to teda dosť prirodzené rozhodnutie. Začínali sme v prvom ročníku na Slovensku a potom sa robil výber do Brna, kde som sa dostal s ostatnými deviatimi spolužiakmi. Slovensko nemalo v tom čase fakultu záhradníctva. Ale začínalo sa s výskumom v Piešťanoch, kde sa založil Výskumný ústav rastlinnej výroby. Po absolvovaní vysokej školy mojím prvým miestom bola Zárieč-Keblov pri Žiline, kde sme kolegom Ing. Františkom Hnídzikom založili šľachtiteľsko-výskumnú stanicu. Začali sme tu robiť prvý výskum drobného ovocia, konkrétne ríbezlí, jahôd a malín.. Naším koordinátorom bol práve spomenutý ústav. Ako prví sme tam začali šľachtiť čierne ríbezle. Na dvoch odrodách, Otelo a Eva, mám polovičné spoluautorstvo. Druhým spoluautorom bol Ing. Jozef Cvota so svojou manželkou Ing. Evou Cvotovou. Riešili sme aj iné úlohy, napr. s inžinierom Hnídzikom sme začali robiť výskum krajových odrôd, čiže išlo o záchranu vzácneho genetického materiálu – jabloní, hrušiek sliviek, čerešní a i. Pestovali sme ich vo vlastnej škôlke a poskytovali pestovateľom. V tom čase došlo k zlúčeniu nášho pracoviska s prievidzským, kde bola šľachtiteľská stanica, ale po roku ma vyzvali Konzervárne a liehovary, závod Liptovský Mikuláš, aby som prevzal budovanie plantáže drobného ovocia v Okoličnom. Lokalita mala 50 ha a bola v nadmorskej výške 650 – 750 m nad morom, mal som teda čo robiť, aby som našiel najvhodnejšie odrody, ktorým by sa v týchto dosť drsných podmienkach darilo. Ale bolo tam i 12 ha malín, ktoré sú súčasťou tatranských kopcov. Boli to vlastne dve úlohy – zabezpečiť ovocie pre konzervárne a zároveň robiť osvetu. Na družstvách pri pestovaní drobného ovocia vo Vyšnom Kubíne sme vysádzali jahody, čo bolo takmer proti prírode, lebo toto ovocie sa tam na väčšej ploche nikdy nepestovalo.

Zostali nejaké výsledky, nevyšla vaša práca v súčasnosti nazmar?
Plochy vo Vyšnom Kubíne sa zachovali, hoci sú už v súkromných rukách, pracuje sa tam. V Okoličnom patrí dnes plantáž rodine Okoličányiovej, zväčša všetky výsadby zanikli, len kde-tu sa nachádzajú kríčky ríbezlí – napokon, už mali byť dávno vybraté, lebo majú už štyridsať rokov. Pôda sa predáva záhradkárom či záujemcom o chatky. Výsadba teda mizne, ale tá duševná hodnota, odbornosť, zostala zachovaná v odborných publikáciách…   …najmä v prvej knihe svojho druhu u nás, Drobné ovocie, ktorej ste autorom… Keď plantáž vznikala, biologický materiál drobného ovocia bol veľmi chabý, podstata sortimentu pochádzala z Litomyšle a boli to zväčša odrody anglické. Základy šľachtenia v Zárieči-Keblove sa zachovali, dnes sú zväčša v Bojniciach, genofond je náš vlastný a niekedy má až o dve tretiny vyššiu úrodu ako staré zahraničné odrody. Mnohé z nich sa dnes pestujú v Čechách, vo Švajčiarsku, v Maďarsku a inde. Takže nič sa nestratilo nenávratne…

Potom ste prešli z praxe do teórie, ale súkromne aj naopak..
Áno, v roku 1989 som vyhral konkurz na vedúceho katedry záhradníctva vtedajšej Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, kde som učil ovocinárstvo, ekológiu záhradníckych plodín, pomológiu atď. Keď som tam prišiel, mal som záhradu v Babindole, kde som pestoval vinič hroznorodý – pre mňa, človeka zo severu, veľmi lákavé ovocie. Hoci aj predtým, v hričovskom okolí, som mal zopár kríkov stolových odrôd, a skorších odrôd – napr. stará odroda Čabianska perla, ktorá, keď sa viedla buď systémom vertiko alebo formou pergoly, prinášala každý rok slušnú úrodu. Neskôr som začal pestovať Irsai Oliver… Predelom v mojom živote sa stal rok 1995, keď sa založila Fakulta záhradníctva a krajinného inžinierstva, prvá na Slovensku.

Zrejme nie náhodou stali ste sa jej prvým prodekanom pre vedu a výskum…
Áno, prvým dekanom bol Ing, Dušan Húska, CSc, neskôr prorektor Slovenskej poľnohospodárskej univerzity. Ale dnes, vzhľadom na vek, som už radovým učiteľom a učím veľmi rád. V Nitre som si dovolil pestovať aj muštové odrody, ale nikdy som nerobil víno, lebo v tom množstve sa to nevyplatilo. Potreboval som však aj takéto praktické skúsenosti pri vyučovaní. Aj v rámci zväzu záhradkárov sú rôzne vinohradnícke spolky, chodíme na degustácie vína, výstavy a i.   Prvýkrát sme sa stretli na podujatí Zlaté nožnice v Poľnohospodárskom družstve Vinohrady v Bratislave… Bol som pri zrode myšlienky tohto osožného podujatia, jeho organizátorka , Andrea Líšková, riaditeľka Agrofoxu v Pezinku, je mojou študentkou – diaľkárkou, podporuje nás firma BAHCO. Začínali sme v Limbachu u Ing. Jána Sadku, po dvoch rokoch sme prešli do PD Vinohrady. Zvyčajne mi ostáva príjemná úloha pozdraviť zúčastnených v súťaži, kde nikto neprehráva. Pozorujem, ako kvalita rezu každým rokom stúpa a hreje ma to pri srdci.

Môžete si spomenúť na začiatky, na porovnanie kvality vtedy a dnes?
Jednak bolo oveľa menej zúčastnených, neboli podchytené všetky regióny Slovenska, chýbal nám stred, chceli sme mať viac účastníkov aj z východu, lebo, aj keď sa to možno nezdá, z kvantity rastie kvalita. Strihači napríklad nevedeli očistiť ker pri danom tvare, nevedeli správne zaťažiť ročné výhony určitým počtom púčikov či očiek. Nevedeli zosumarizovať fakty – aká je zima, či je ešte nebezpečenstvo namŕzania, nevedeli nechávať čapíky za očkom (keď sú mrazy, reže sa inak, než keď nie sú), atď. Asi po treťom ročníku sme otvorili kategóriu juniorov, študentov, spočiatku z troch škôl, dnes ich býva šesť-sedem. Títo mladí ľudia sú zárukou, že budú pestovať túto kultúru v ďalších generáciách. A mali sme aj malú skupinu seniorov – záhradkárov, ale nevyčleňovali sme ich zvlášť. Sú to drobní pestovatelia, niektorí majú len pár árov či sto koreňov, ale chcú vedieť dobre ošetrovať vinič. Jeden z nich sa umiestnil na štvrtom mieste, čo je veľmi potešiteľné.   Akú má budúcnosť stolové hrozno? Konzum stolového hrozna (hoci ľudia konzumujú aj muštové, keď je dobre vyzreté), je päť kilogramov na osobu, z toho takmer 50 percent je z dovozu. My chceme mať desať kilogramov na osobu, teda chceli by sme zvýšiť počet hektárov stolového hrozna. Má na tom zásluhu najmä Ing. Dorota Pospíšilová, CSc, Ing. Ondrej Korpáš, Csc., významné osobnosti slovenského vinohradníctva, ktoré pomáhajú rozširovať tieto plochy nielen šľachtením, ale aj výsadbou. Stolové odrody hrozna by sme mali viac dostať do záhrad, aby si ho dopestovali sami aspoň tí, čo majú naň podmienky.

Spotrebiteľ je očami – sú naše odrody porovnateľné napríklad s gréckym hroznom?
Isteže, napríklad odroda Rúbanka, Diamant, Favorit, to sú polkilogramové strapce, ktoré sa vyrovnajú južnému hroznu. A najmä – o deň – dva môžu byť na trhu, oproti dovážanému, ktorého doprava trvá aj dva týždne – to už je „silónové“ hrozno, nemá tú pravú chuť. Ale chceli by sme zvýšiť aj spotrebu vína – zo spotreby 14 litrov na osobu a rok aspoň na 20 litrov. Nejde, samozrejme, o zvyšovanie alkoholizmu, ale o vyrážanie klinu klinom – odbúravanie tvrdého alkoholu (10 litrov na obyvateľa!) a zvyšovanie kultúry pitia, podávania, spoznávania odrôd a ročníkov. Mienime zvýšiť aj úrody – teraz dosahujeme asi štyri tony z hektára, chceli by sme docieliť aspoň šesť, šesť a pol tony. Samozrejme, nie kvantitatívne odrody, ako veltlín (pamätám sa, bol som raz v kraji, kde mali 22 ton z hektára, ale víno nebolo dobré).

Aká je vaša obľúbená odroda?
Ako všetci chlapi dávam prednosť rizlingu vlašskému, dámam by som odporučil rizling rýnsky, má nádhernú vôňu zarosenej rozkvitnutej lúky. Mám rád aj sauvignon a z červených vín obľubujem frankovku a cabernet.   Putujete rád „vínnymi cestami?“ Som členom Spolku priateľov dobrých vín, ktorý existuje už veľa rokov v Nitre, ale sú tu ľudia aj z iných regiónov. Jeho zakladateľom bol doc. Viliam Horniak, CSc., teraz je predsedom doc. Š. Pekárik, CSc., väčšina členov nielenže má rada dobré víno, ale vie ho aj dorobiť. Hodnotíme vždy víno z určitého regiónu, každý teda musí doniesť vzorku… Ja, keďže nepestujem, tak prezentujem víno niekoho iného, alebo kúpim. Áno, chodím rád vínnymi cestami, či už na Hornej Nitre, alebo pri Bojniciach. Bývam tam čestným členom a možno i prispievam k tomu, aby to podujatie malo akýsi duševný rozmer. Ale nebývam v porotách, ktoré degustujú víno, som rád medzi ľuďmi. Vínne cesty sú jedným z lákadiel pre turistov, ktorým nestačí sadnúť si v jednej pivnici a zajedať víno chlebom s masťou, chcú degustovať vína, vyberať si a popritom spoznávať krajinu.. Mohol by teda putovať z Bratislavy až po Nitru a mal by čo spoznávať. Ale chceli by sme najmä naučiť našich ľudí piť kvalitnejšie vína. Od roku 1991 doteraz, keď máme obrovské problémy v zeleninárstve, keď mnohé plodiny nevieme predať so ziskom, vinohradníci dokázali nielen udržať si štandard, ale stále ho zvyšujú – rozširovaním nových odrôd, zvyšovaním kvality vín. Chceli by sme v niektorých oblastiach, najmä na Hornej Nitre, obnoviť vinohradníctvo, ktorému sa tu darilo už v 17. storočí. Radi by sme tam rozširovali stolové odrody a zamerali sa na také, ktoré sú „interšpecifické“, teda odolné voči niektorým chorobám, staré i nové, aby sa nemuselo robiť množstvo postrekov počas celého roka.

Ešte čosi osobnejšie – vy ako ovocinár a sčasti vinár asi nemôžete mať ako hobby záhradku – ak vôbec zvyšuje na to čas..
Ale áno, v Nitre mám malú záhradku, vpredu okrasnú, no vzadu mám skoro všetko – do rajčiakov, paprík cez kaleráb až po jablone, slivky, ba aj vinič. A predsa sa čosi nájde okrem ovocinárstva… Už na univerzite v Brne som sa dostal veľkého zboru Akademické pěvecké združení Moravan, kde som spieval tenor. Neskôr som z Okoličného dochádzal na skúšky do Krajského žilinského speváckeho zboru, čo nebolo vždy jednoduché. A keď som pracoval v Bojniciach, zaradil som sa do tamojšieho zboru Domovina. V Nitre som stále členom zboru Emeran, ale už nespievam, lebo na víkendy prichádzam do Ivanky k dcére. Boli to pekné chvíle, keď si po práci človek schuti zaspieval, a nielen pre seba…

Najčítanejšie články »