Vino.sk

ADELA DEMEKOVÁ, 28, Jún 2007

Aj chuť človeka vyzrieva

Cesty tvorivých ľudí bývajú často kľukaté, ale len na prvý pohľad. Profesora Ing. Ivan Stadtruckera, CS., doviedli najprv na Vysokú školu elektrotechnickú v Prahe, aby potom až takmer doživotne pracoval v Slovenskej televízii.

Kde postupne prešiel rozmanitými profesiami - od technika, redaktora cez dramaturga (HRLDV) až po ústredného riaditeľa STV. Pripomeňme aj jeho tvorbu - v kinách nedávno bežal film Passo doble pre troch podľa jeho scenára, ktorý režíroval Vlado Balco, pred siedmimi rokmi vyšiel jeho román Kto zhasína svätojánsku mušku.

Uvedenie rockovej opery o Andym Warholovi v USA podľa jeho libreta pripravuje Dušan Rapoš. V súčasnosti je vedúcim Katedry dramaturgie a scenáristiky Akadémie umení v Banskej Bystrici. (Okoreňme trochu rozhovor a prezraďme, že si liečil v Piešťanoch zlomenú nohu po tom, čo ho zrazilo v Amerike auto. A to všetko pre umenie...   Inak má pán profesor ešte celkom dobrú kondíciu, keď sa odtiaľ vybral na otváranie vínnych pivníc v Malokarpatskom regióne...

Aká bola vaša osobná „vínna cesta?“
Ako chlapec zo Zvolena som nemal bohvieaké skúsenosti s vínom, skôr s pálenkou. Presedlal som na víno, lebo aj biblia hovorí (a dnes už aj lekári), že treba víno piť. Môj vzťah k vínu sa začal celkom vlastnícky. V roku 1972 som si kúpil chalupu vo vinohradoch v obci Dolné Orešany. Chalupu som si zaobstaral, aby som mohol písať, ale keďže k nej patrilo asi 50 árov viníc, tak som potom asi sto hodín pracoval vo vinohrade a hodinu písal...

Zištné účely prekonali teda prekonali tie pôvodné, tvorivé...?
Bohužiaľ. Viniča mi bolo ľúto, i susedia na mňa pozerali krivo – neobrobený vinohrad je zlou vizitkou „gazdu...“ Aj som si myslel, že budem mať veľa vína, keď ho budem dobre obrábať... Zoznámil som sa tam s dvoma tamojšími mojimi rovesníkmi, dobrými ľuďmi, Vendelínom Brestičom a Vladimírom Vávrom, vinohradníkmi. Keď mi prvýkrát naliali víno, vypil som „na zdravie,“ ako som mal dovtedy vo zvyku. Nato mi povedali, že pijem víno ako dobytok vodu... A naučili ma, že najsamprv musí človek pohár s vínom podržať proti svetlu, zistiť, akú má farbu, či má iskru, potom ovoňať buket, prevaľovať na jazyku, či je dosť guľaté, až napokon vypiť. Odvtedy svätím túto tradíciu. V Dolných Orešanoch sa pilo len víno, a tak som aj ja prešiel na tento druh nápoja.

Darilo sa vinici?
Začiatky boli ťažké, lebo, podľa priateľov som bol antitalent. Nesprávne som rýľoval, neskoro striekal kuprikolom - nie v kvete, ale takmer pred zberom... Víno malo medenú chuť. Nuž, pochopil som, že na vincúrske tajomstvá som nedorástol a asi je už neskoro. Stáčania vína a kvasenia sa potom ujali moji kamaráti. Takto čas plynul a ja som mal kamarátov i čas a mal čo s nimi popíjať...V tom čase dedina žila svojím pekným archaickým životom... Vinohrady nebývali oplotené, ale poučili ma, že je taká pekná obyčaj – keď niekto ukradne inému hrozno, dolámu mu ruky... Preto som si nikdy ani bobuľku zo susedovho hrozna neodtrhol, iba sem - tam zozadu zopár čerešní.... Ako statočný gazda som si teda kúpil pletivo, natiahol ho na betónové stĺpiky a tak som si ohradil svoj fundus. Navzdory tomu mi hrozno začalo akosi miznúť. Na vine boli nielen škorce, bažanty, ale aj ľudia. Až neskôr som zistil, ktorí... Na jeseň v 89. roku sa mi ukazovala pekná úroda. Prišli deti a pozbierali zrelé hrozno z niekoľkých skorých odrôd. Ostatné som ešte nechal dozrievať. No a keď som prišiel budúci víkend, vinohrad bol už pozberaný... Neostala mi ani bobuľka. Niekto preskočil cez plot a ukradol mi celú úrodu. Vtedy som si spomenul na tú zásadu zlodejovi polámať ruky a už sa mi nezdala taká strašná. Ani nie taký smutný z ekonomickej škody, ako z ľudských pomerov v milovanej obci, pripravoval som v nasledujúcich víkendoch zazimovanie záhrady i vinohradu. Bolo to koncom novembra, keď som pracoval pri dome, okolo po ceste išiel akýsi starší chlap a povedal (s prepáčením): „Očujte, vy ste teda na hovno gazda. „Áno“, prisvedčil som, „a smiem vedieť, prečo?“ „Vy ste tak neporádno ten vinohrad zbírali, že víte, kelko hrozna ste na koreni nechali? A kelko veder hrozna som já po vás pozbíral?“ Nenašiel som slova - pochopil som, že to bol ten zlodej... A to bola tá kritická chvíľa, keď som navždy skoncoval so svojím vinohradníckym úsilím. Odvtedy víno už len skromne popíjam a sem-tam si spomeniem, že nielen víno, ale aj ľudia môžu byť zlomení... Chalupu som už predal a nikdy by som sa tam už nevrátil. Orešanské červené má odvtedy pre mňa trpkú príchuť.

Zachutila vám nejaká iná odroda?
V istej emotívne pozitívnej situácii (áno, cherchez la femme), zachutilo mi biele víno - bol to tramín. Po tomto zážitku preorientoval som sa na tramín červený a toto biele víno (z modrých bobúľ) stalo sa mojím favoritom. Myslím, že svojou neopakovateľnou mohutnou chuťou, guľatosťou, buketom a dlhou pamäťou je to jedna z najušľachtilejších odrôd, aké sa na Slovensku dajú dopestovať. V spoznávaní tramínu som sa zdokonalil tak, že vždy na vinárskych súťažiach som pil iba toto víno, najmä, samozrejme, so zlatými medailami. A tak dosť dobre rozoznávam. Stane sa, že postavy mojich románov alebo televíznych inscenácií pijú víno – vždy je to tramín. Takto som neraz vzdal hold tomuto vínu...

Posledná otázka by mala síce teoreticky (podľa žurnalistického pravidla aktuálnosti) odznieť na začiatku, ale takto si ju lepšie vychutnáme: Chodievate pravidelne „otvárať“ pivnice. Ako sú pripravené tohto roku?
Na tohtoročný Deň sv. Urbana absolvoval som Malokarpatskú vínnu cestu. Ochutnal som množstvo zaujímavých vín a zistil som, že slovenské vinohradníctvo za posledné roky spravilo veľký pokrok a že na úroveň môjho obľúbeného tramínu sa dotiahla nová, tentoraz úplne slovenská odroda Devín. Bol som aj úprimne užasnutý, aké veľké, krásne upravené a historicky pozoruhodné sú v tejto časti Slovenska vinárske pivnice. Vojde sa tam aj niekoľko vozov. Myslím si, že je to stredoeurópsky unikát. Najmä tie v Modre, Rači. Veľká klenby, sviečky, kahančeky... neopakovateľná atmosféra vychutnávania plodov leta po zime. Samozrejme, dalo by sa hovoriť aj o tom, že v mnohých knižkách, aj vo vedeckej literatúre, sa demonštruje kultúrnosť národa aj na pestovaní hrozna a dorábaní vína. Prejavuje sa tu kultúra národa vo všeobecnom zmysle – od hygieny, tradície, profesionálneho fortieľa až po zušľachťovanie viniča, vína, servírovania aj pitia.

Ako dlhoročného putujúceho po vínnych cestách mohlo vás tohto roku ešte niečo prekvapiť ?
Prekvapilo ma množstvo vyspelých pestovateľov hrozna a výrobcov vína. Aj ich dobré, rozmáhajúce sa zvyky. Vinohradníci sa na jar zoberú, chodia od pivnice k pivnici a kritizujú, čo by sa dalo vo vinohrade alebo v pivnici zlepšiť. Prospieva to celkovej úrovni slovenských vín.   Dopili sme teda v „našom útočisku“ v piešťanských kúpeľoch profesorov obľúbený tramín (naozaj bol lahodný a „zhovorčivý“ a naozaj „na zdravie“ ). Skoro ráno už bolo treba zase ísť na procedúry... Chutilo a pomohlo. Oboje..