Prvým nevyhnutným predpokladom úspešnej degustácie je pohoda degustujúceho i okolitého prostredia. Ak ste práve chorí alebo sa necítite dobre, konzumovali ste niečo aromatické či príliš pikantné, alebo prostredie nezodpovedá tomu, aby ste sa dokázali pri ochutnávaní jednotlivých vzoriek vín adekvátne sústrediť, odložte degustáciu radšej na neskôr.

Ak je všetko v poriadku, nenechajte sa ničím odradiť a nechajte si naliať prvú vzorku. A sme pri prvom probléme, ktorým sú poháre a ich držanie. Správny pohár na víno je z číreho skla, na stopke. Len vtedy dokážete správne posúdiť farbu vína. Musíte ho však vedieť i správne držať. Áno, práve na to je určená stopka. Telo pohára držať neradno, jednak to nevyzerá príliš esteticky (pripomínajúc snehovú guľu), a jednak pomedzi vlastné prsty len ťažko zhodnotíte farbu. Takže držte pohár pekne za stopku.

Naliate víno si prezrite proti svetlu (pohár nedvíhajte až nad hlavu), a posúďte jeho čírosť. Ak sa mok v pohári trbliece, je číry, priehľadný, hovoríme, že má iskru. To platí pre biele a ružové vína. I červené víno má iskru, avšak pri vysokej farebnej intenzite niektorých odrôd (alibernet, neronet) sa môže stať, že nie je priehľadné.

Dôležité je rozlíšiť zákal od sedimentu. Zatiaľ čo zákal je chybou (pozor, nehovoríme o nefiltrovanom víne, ale napr. o bielkovinovom zákale), pri sedimente je to naopak. Svedčí o kvalite samotného vína, a nájdete ho na spodku pohára, ak víno nebolo predtým dekantované (dekantácia – preliatie starších vín do karafy tak, aby sediment ostal vo fľaši).

Farba vína.
Degustácia začína bielymi, pokračuje ružovými a končí červenými vínami. Všetko to kvôli ich chuťovým vlastnostiam. Posudzovanie farby vína je pomerne náročné. Pohár držte sklonený (asi v 45° uhle), aby ste pri červených dokázali posúdiť i okraj vína (meniskus).

Biele vína môžu byť priehľadné, vodnaté. To je typické pre Irsai Oliver, Peseckú Leánku, niektoré muškátové odrody či veltlínske červené skoré. Vodová farba svedčí o ľahkosti naliateho vína. Taký mok sa pije dobre dúškami. Zeleno-žltou farbou vyniká veltlínske zelené či müller-thurgau. Žlto-zelené až zlatisté býva chardonnay. Pre aromatické tramíny je typická sýtožltá farba. Nuž a tokajské výbery, to je pestrá paleta jantárových až karamelových tónov. Farba klaretov sa v závislosti od použitej technológie vyznačuje rôznou intenzitou ružovej až červenej farby. Vo víne je však vždy zachovaný určitý stupeň oku lahodiacej transparencie moku. Nezabudnite však, že každé víno s vekom tmavne! A tak pôvodne zelenkavý, mladý muškát po piatich rokoch zrenia môže bežne získať jantárovú farbu tokajského. Za tento jav je zodpovedná postupná oxidácia vína, ktorá (vo väčšine prípadov) víno znehodnocuje.

Červené vína sa líšia svojou farebnou intenzitou, a to podľa použitej odrody. Všeobecne však platí, že karmínovočervený odtieň vína signalizuje vyššie množstvo kyselín, naopak vysoká farebná intenzita moku, až jeho atramentový nádych, svedčia o značnom obsahu trieslovín.

Pre frankovku je typická rubínová farba. Svätovavrinecké, rulandské modré či modrý portugal majú nižšiu farebnú intenzitu s ihravými rubínovo-granátovými nuansami. Alibernet a neronet (farbiarky) vynikajú sýtou, až atramentovou farbou v odtieňoch fialovej až granátovo-červenej.

Pri naklonenom pohári by sa správne mala posúdiť i farba okraja vína (meniskus). Purpurový meniskus je príznačný pre červené vína mladých ročníkov. Tehlovo-oranžový okraj s určitosťou odhalí kvalitné rulandské modré, rubínová až granátová farba zasa pekne vyzreté víno. Nuž a meniskus najstarších ročníkov hrá krásnymi gaštanovými až mahagónovými nuansami.

Ako hodnotiť chuť sa dozviete v druhej časti seriálu Ako degustovať víno - 2. Chuť >